ONA je sestra tvojho podvedomia,
je tá, čo hladká dušu,
keď umáraš sa myšlienkami na deje,
ktoré neladia s tvojou podstatou,
je tá, čo v spánku z teba berie zlobu
a cez deň núti vyroniť slzu,
keď sa chveješ od šťastia, či nešťastia.
Nechytaj ju do rúk, aj tak ti vykĺzne
a zastaví sa na priedomí tvojich
myšlienkových pocitov,
otvorí nepoznané zákutia hviezdnych licencií,
a pridá nové slová, do ktorých spadne
tvoja túžba byť ozajstný,
bezpodmienečný a taký,
čo si vysníval svet zázrakov,
no ten ho zradil.
Možno ti pošepká, že nič nie je večné,
ale to aj tak už vieš,
a bude sa snažiť podsúvať ti slová,
do ktorých by si nikdy nezakopol,
keby nie ONA....
A bohvie, kde raz skončia všetky slová,
ktoré si nezatvoril do básne,
nechal si ich priviazané v záhrade,
a ty si vošiel dnu...
Možno tam schátrajú, keď ich zajtra nezaleješ
a neovlažíš silou svojich pier.
Preto, nemrhaj časom,
povytŕhaj burinu, čo sa v nich usadila,
a pohlaď ruky, nech vydajú svedectvo
tvojej mysle, ktorá stráži výkriky
vnútorného rozpoloženia v dňoch i večeroch
a ony sa vpíjajú do srdca,
aby raz vytryskli ako runy
a ostali visieť v povetrí...
*